Podmienka, príkaz a odkaz – jeden prípad z rakúskej judikatúry

JUDr. Veronika Kleňová, PhD.

Jedno a to isté, poručiteľom želané konanie ustanoveného dediča sa môže stať obsahom podmienky (condicio), príkazu (modus) alebo odkazu (legatum). V praxi nie sú zriedkavé prípady, v ktorých poručiteľ na označenie dispozície zvolí termín, ktorý nezodpovedá sledovanému účelu. V zmysle §1494, ods. 2 Občanského zákoníka č. 89/2012 Sb. (ďalej len „OZ“) je závet potrebné vyložiť „tak, aby bylo co nejvíce vyhověno vůli zůstavitele“. Takýto výklad predpokladá zohľadnenie všetkých následkov, ku ktorým by výsledná kvalifikácia konkrétneho nariadenia poručiteľa mohla viesť.

 

Príkladom interpretácie, ktorá sleduje obsah a účel testamentárnej dispozície, hoci to znamená odklon od doslovného znenia testamentu, je rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdu (ďalej len „OGH“) 2 Ob2/67. Právne otázky, ktoré so sebou priniesla revízia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, sú vzhľadom na príbuznosť právnych úprav zaujímavé i z pohľadu nového českého OZ. Rozhodnutie je zároveň podnetom na zváženie iných možných riešení s prihliadnutím na osobitosti českej právnej úpravy.

Rozhodnutie OGH 2 Ob2/67 zo dňa 28. 4. 1967

Poručiteľka dňa 2. 8. 1964 zriadila testament, v ktorom:

1) za jediného dediča ustanovila svojho brata Josefa R. „pod podmienkou, že jej patriaci byt vrátane jeho vybavenia prevedie do vlastníctva jej krstným deťom Sieglinde Juliane R. (nar. 13. 8. 1952) a Michaelovi Harrymu D. (nar. 3. 5. 1961) pri dosiahnutí ich plnoletosti a dovtedy bude uhrádzať všetky výdavky s bytom spojené pod výhradou nároku na ich vrátenie“. Uviedla ďalej, že Josef R. môže až do dosiahnutia plnoletosti krstných detí byt prenajímať.

2) Pre prípad, že Josef R. dedičstvo neprijme, ustanovila za dedičov krstné deti Sieglinde Juliane R. a Michaela Harryho D. s nariadením, v zmysle ktorého majú ich zákonní zástupcovia byt čo možno najvýhodnejšie prenajímať a z utŕženého nájomného uhrádzať výdavky na údržbu bytu.

3) Všetok svoj riad a bielizeň odkázala krstnej dcére Sieglinde Juliane R. a rádio a všetky LP platne odkázala krstnému synovi Michaelovi Harrymu D.

4) Za vykonávateľa závetu ustanovila Dr. Karla K.

5) Doplnkom zo dňa 5. 2. 1965 ustanovila, že v prípade smrti Sieglinde Juliane R. pred dosiahnutím plnoletosti má dedičstvo prejsť na jej brata Reinharda Josefa R. (nar. 25. 12. 1958) a v prípade smrti Michaela Harryho D. pred dosiahnutím dospelosti má dedičstvo prejsť na jeho sestru Rosemarie D. (nar. 16. 8. 1953).

Poručiteľka zriadila tri stupne dedičov. V prvom stupni za dediča ustanovila Josefa R. v celosti. V druhom stupni za náhradníkov pre prípad, že Josef R. dedičstvo neprijme (substitutio vulgaris), ustanovila krstné deti Sieglinde Juliane R. a Michaela Harryho D. V treťom stupni ustanovila zverenských nástupníkov (substitutio fideicommissaria) pre prípad, že Sieglinde alebo Michael dedičstvo nadobudnú, zomrú však pred dosiahnutím dospelosti.

Predmetom sporu sa stala kvalifikácia vedľajšej doložky, ktorú poručiteľka pripojila k ustanoveniu Josefa R. za dediča („pod podmienkou, že jej patriaci byt vrátane jeho vybavenia prevedie do vlastníctva jej krstným deťom Sieglinde Juliane R. a Michaelovi Harrymu D. pri dosiahnutí ich plnoletosti“). Poručiteľka doložku označila termínom „podmienka“ a v tomto význame ju interpretoval tak prvostupňový, ako aj odvolací súd.

Prvostupňový súd rozhodol: splnenie v testamente uvedenej podmienky prevodu „Wohnungseigentumsrecht“ na obidve krstné deti, keď sa stanú plnoletými, je nedovolené a nevykonateľné, pretože prevod vlastníckeho práva k bytu na viaceré osoby sa prieči § 7, ods. 1 WEG;[1] nedovolené podmienky majú tie isté účinky ako podmienky nemožné, podmienka je odkladacia, a preto je celý testament v zmysle § 698 ABGB neplatný.

Josef R. dedičstvo najskôr prijal na základe testamentu. Neskôr, po poučení notárom o neplatnosti testamentu, prijal dedičstvo zo zákona. Následne súd potvrdil nadobudnutie dedičstva zo zákona súrodencom poručiteľky Josefovi R. a Hedwige P. po polovici.

Právny názor prvostupňového súdu vzbudzuje viaceré pochybnosti o svojej správnosti. V prvom rade odporuje mienka, v zmysle ktorej nemožná odkladacia podmienka spôsobuje neplatnosť celého testamentu, hoci bola pripojená iba k jednotlivému jeho ustanoveniu, nie len povahe veci, lež priamo aj dikcii § 698 ABGB (a tiež § 1563, ods. 2 OZ).[2] Nemožná suspenzívna podmienka postihuje neplatnosťou iba dotknutú dispozíciu, v uvedenom prípade ustanovenie Josefa R. za dediča. Neplatnosť inštitúcie by v danom prípade spôsobila splnenie substitučnej podmienky (Josef R. dedičstvo prijať nemôže) a dedičmi by sa mohli stať za náhradníkov ustanovené krstné deti poručiteľky. V tomto zmysle na základe rekurzu podaného vykonávateľom závetu Dr. Karlom K. rozhodol aj odvolací súd, ktorý rozhodnutie prvostupňového súdu okrem iného zrušil aj v časti, v ktorej bolo nadobudnutie dedičstva zo zákona potvrdené súrodencom poručiteľky Josefovi R. a Hedwige P. V odôvodnení odvolací súd uviedol:

S názorom, v zmysle ktorého je testament neplatný, možno súhlasiť iba do tej miery, že Josef R. bol ustanovený pod odkladacou a právne nemožnou podmienkou. Neplatnosť ustanovenia Josefa R. za dediča však nespôsobuje neplatnosť celého testamentu. Poručiteľka za dedičov ustanovila i svoje krstné deti pre prípad, že Josef R. dedičstvo neprijme. Dedičmi na základe testamentu sú v zmysle uvedeného krstné deti poručiteľky. Nariadenie poručiteľky, v zmysle ktorého majú ich zákonní zástupcovia byt prenajímať a z utŕženého nájomného uhrádzať náklady na údržbu bytu, ustanovenie dedičov nerobí neplatným, pretože v danom prípade ide iba o príkaz, ktorý v prípade právnej nemožnosti môže zostať nezohľadnený.

Zamýšľala však poručiteľka doložkou, v zmysle ktorej mal Josef R. byt previesť do vlastníctva krstným deťom pri dosiahnutí plnoletosti, skutočne odkladaciu podmienku? Závet zriadila vlastnoručne, bez kvalifikovanej právnej pomoci. Výraz „pod podmienkou“ mohla použiť bez toho, aby si bola vedomá právnych následkov, ku ktorým kondícia v konkrétnom prípade môže viesť. Ešte pred konštatovaním neplatnosti inštitúcie Josefa R. mohol odvolací súd zvážiť, či by odkladacia podmienka v prípade svojej možnosti (poručiteľka o nemožnosti nevedela) zodpovedala účelu sledovanému poručiteľkou.

 

Doložka ako odkladacia podmienka

 

Keď zohľadníme zložitosť postupu, ktorý by so sebou inštitúcia Josefa R. pod možnou odkladacou podmienkou priniesla, je to málo pravdepodobné. Suspenzívna kondícia pripojená k dedičskej inštitúcii spôsobuje odklad vzniku dedičského práva takto ustanoveného dediča až do prípadného splnenia kondície.[3] V uvedenom prípade by to znamenalo, že kým Josef R. na krstné deti v okamihu dosiahnutia dospelosti vlastnícke právo k bytu neprevedie, dedičom zo závetu sa nestane.

Postup by musel byť nasledovný: Josef R., ako dedič ustanovený pod odkladacou podmienkou by mal postavenie zverenského nástupníka, ktorý ex testamento dedí až v okamihu splnenia podmienky.[4] Až do splnenia podmienky by dedičstvo patrilo osobám oprávneným z prípadnej akrescencie, alebo zákonným dedičom, nie však náhradníkom (Sieglinde a Michael), pretože náhradníci sú tiež ustanovení pod suspenzívnou podmienkou, ktorá v danom prípade znela: „ak Josef R. dedičstvo neprijme“. Substitučná podmienka sa mohla splniť najskôr v okamihu, keď sa stane istým, že Josef R. dedičstvo z testamentu nenadobudne, to znamená až v momente zmarenia podmienky, pod ktorou bol ustanovený.[5] Josef R. bol za dediča v prvom stupni ustanovený v celosti, akrescencia do úvahy neprichádzala, prednými dedičmi by sa preto stali dedičia zákonní, Josef R. a Hedwiga P. Títo by mohli uzavrieť dedičskú dohodu (s čím by Hedwiga P. musela súhlasiť!), v zmysle ktorej by predmetný byt vrátane jeho vybavenia nadobudol Josef R. v celosti. V okamihu, keď by Sieglinde a Michael dosiahli dospelosti, Josef R. by na nich previedol vlastníctvo k dotknutej nehnuteľnosti. Tým by sa splnila podmienka pripojená k jeho ustanoveniu za dediča a Josef R. by sa z pozície zverenského nástupníka stal výlučným dedičom z testamentu.

Viac než uvedené komplikované riešenie sledovanému účelu zaiste zodpovedalo okamžité nadobudnutie dedičstva Josefom R. ex testamento, ktoré by prichádzalo do úvahy pri podmienke rozväzovacej.

 

Doložka ako rozväzovacia podmienka

Rozväzovacou podmienkou (condicio resolutiva) by však poručiteľka záujmy krstných detí nechránila takmer vôbec. Ak by podmienka bola možná (z čoho poručiteľka pri zriaďovaní testamentu vychádzala) a Josef R. by ju nesplnil, jeho dedičské právo by zaniklo. Na jeho miesto by však nenastúpili náhradníci Sieglinde a Michael. Substitučnou podmienkou „ak Josef R. dedičstvo neprijme“, poručiteľka totiž zvolila formu všeobecnej, nie fideikomisárnej substitúcie. Josef R. dedičstvo z testamentu prijal, všeobecná substitúcia preto zanikla.[6] Tak v ABGB, ako aj v OZ absentuje ustanovenie, v zmysle ktorého by ustanovenie náhradníka v sebe v pochybnostiach malo zahŕňať aj zverenské nástupníctvo (tj. ustanovenie substitúta pre prípad, že sa inštitút dedičom stane a dedičstvo neskôr stratí). Výkladové pravidlo, podľa ktorého jedna forma substitúcie v sebe mlčky zahŕňa aj formu druhú, obsahujú obidva kódexy iba vo vzťahu k zverenskému nástupníctvu: dedič ustanovený pre prípad, že niekto iný (predný dedič) sa dedičom stane a dedičstvo za určitých okolností stratí, sa považuje za ustanoveného aj pre ten prípad, že predný dedič sa dedičom nestane. Aplikujúc uvedené interpretačné pravidlo by ako dedičia v konkrétnom prípade do úvahy prichádzali v treťom stupni ustanovení zverenskí nástúpníci Reinhard Josef R. a Rosemarie D.[7] Ich ustanovenie pre prípad, že Sieglinde a Michael dedičstvo nadobudnú a pred dospelosťou zomrú, v sebe zahŕňa aj ustanovenie pre ten prípad, že sa Sieglinde a Michael dedičmi nestanú. Ak by Josef R. podmienku nesplnil, mohli by sa Reinhard a Rosemarie po polovici stať dedičmi ex testamento.

Ak by Reinhard a Rosemarie dedičstvo nadobudli, neboli by povinní vlastníctvo k bytu na krstné deti previesť; podmienka nie je povinnosťou, ktorá i bez výslovného vyjadrenia poručiteľa prechádza s uvoľneným podielom.[8] Takýmto bremenom je iba povinnosť uložená odkazom a príkazom.[9] Na rozdiel od odkazu a príkazu, potestatívnou podmienkou poručiteľ neukladá povinnosť, lež možnosť podmienku splniť a pod podmienkou zanechaný prospech nadobudnúť (suspenzívna podmienka), prípadne natrvalo si ponechať (rezolutívna podmienka).[10]

Splnenie ustanovenia, v zmysle ktorého majú krstné deti pri dosiahnutí dospelosti nadobudnúť byt, by tak záviselo od dobrej vôle Reinharda a Rosemarie. Navyše by sa títo dedičmi stali napriek tomu, že im poručiteľka chcela krstné deti celkom zjavne uprednostniť. Dôvodne sa možno domnievať, že ak by poručiteľka podmienku, pod ktorou ustanovila Josefa R., skutočne zamýšľala ako rozväzovaciu, ustanovila by krstné deti (aj) za jeho zverenských nástupníkov.

Podobne ako ABGB, ustanovuje aj OZ na viacerých miestach prechod uvoľneného podielu cum onere suo, ak poručiteľ neustanovil inak a za predpokladu, že to neodporuje povahe veci: s podielom podľa OZ prechádzajú „obmedzenia“[11] a „bremená“.[12] Ustanovenie, ktorým by rovnako ako ABGB (§ 702) výslovne vylučoval prechod podmienky, však OZ neobsahuje. Termín „omezení“, ktorý OZ používa v súvislosti s nadobudnutím uvoľneného podielu akrescenciou a ex substitutione, by mohol zahŕňať aj podmienku. Naopak však podmienku nemožno rozumieť pod termínom „bremeno“ a ani v dikcii „splní ostatní nařízení zůstavitele“,[13] ktoré oboje indikujú „povinnosť“, ktorou poručiteľ zaťažil pôvodne ustanoveného.

Prechod podmienok však odporuje účelu zákonnej dedičskej postupnosti ako aj náhradníctva. Zmyslom zákonom ustanovenej dedičskej postupnosti je predísť tomu, že poručiteľ zomrie bez dediča. Vznik dedičského práva zákonných dedičov je preto závislý len od condicio iuris, že sa dedičmi nestanú osoby povolané poručiteľom. Ak by sa podmienka, pod ktorou poručiteľ ustanovil niektorého testamentárneho dediča, mala vzťahovať i na ktoréhokoľvek dediča zákonného, neúmerne by sa tým zvýšilo riziko, že ani zákonní dedičia dedičstvo nenadobudnú. Ad absurdum by sme tak mohli dospieť k záveru, že dedičstvo v dôsledku nesplnenia podmienky napokon nenadobudne ani štát. Podmienka totiž nemusí byť iba potestatívna, lež i kauzálna, a jej splnenie teda nezávislé od vôle osoby, na ktorú sa vzťahuje. Podobne možno proti prechodu podmienok argumentovať i vo vzťahu k všeobecnému náhradníctvu. V mnohých, ak nie vo väčšine prípadov, poručiteľ ustanoví náhradníka práve preto, že podmienka, pod ktorou ustanovil inštitúta, môže zostať nesplnenou.

Za vhodný preto považujem prístup, ktorý zvolil rakúsky zákonodarca: obmedzeniami, ktoré prechádzajú spolu s uvoľneným podielom, sú, ak poručiteľ výslovne neuvedie inak, iba povinnosti uložené odkazom a príkazom.

Späť k prípadu: výklad, ktorý by predmetnú doložku kvalifikoval ako rozväzovaciu podmienku, by odporoval účelu, ktorý poručiteľka sledovala aj po tom, ako bola konštatovaná jej nemožnosť (nesplniteľnosť). Na nemožnú rozväzovaciu podmienku sa neprihliada, obmedzená dispozícia si zachová platnosť.[14] Josef R. by si mohol dedičstvo ponechať bez toho, aby vlastníctvo k bytu na krstné deti previedol. Poručiteľkou zamýšľané práva krstných detí by tak zostali nezohľadnené, hoci doložka bola čiastočne splniteľná. V zmysle pravidla, podľa ktorého závet treba vyložiť tak, aby bolo v čo najväčšej miere vyhovené vôli poručiteľa (§ 1494 ods. 2 OZ, § 553 ABGB), je vhodné, napriek poručiteľkou použitému termínu „podmienka“, doložku ako kondíciu neinterpretovať a hľadať takú jej kvalifikáciu, ktorá umožní, aby sa Josef R. stal dedičom z testamentu a súčasne bol povinným aspoň v rámci možností obsah doložky splniť. Tak postupoval i OGH.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal revízny rekurz súrodenec poručiteľky Josef R., ktorý žiadal obnovu rozhodnutia prvostupňového súdu, prípadne, ak uvedené nebude možné, zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie veci súdu prvostupňovému.

Najvyšší súd vyslovil nesúhlas s výkladom testamentu prvostupňovým a odvolacím súdom. V odôvodnení uvádza: Aj ak by sa vychádzalo z toho, že Josef R. bol ustanovený pod podmienkou (tento termín použila poručiteľka), bola by to rozväzovacia, a nie odkladacia kondícia. Táto by sa podľa § 698 ABGB považovala za nepripojenú. Bez ohľadu na to, nemá zásada nedeliteľnosti „Wohnungseigentumsrecht“ podľa § 7, ods. 1 WEG v danom prípade význam nedovolenosti poručiteľkinho nariadenia; v § 7, ods. 2 WEG sú predsa uvedené možnosti, ako postupovať v prípade viacerých právnych nástupcov. Pojmom podmienka označené nariadenie poručiteľky je príkazom (§ 709ff ABGB) na ťarchu dediča Josefa R. V prospech tohto výkladu svedčí aj skutočnosť, že poručiteľka s ohľadom na daný byt svojmu bratovi až do dosiahnutia plnoletosti krstných detí uložila viaceré povinnosti, a predovšetkým ustanovenie vykonávateľa závetu. Keď sa vychádza z príkazu, potom zásada nedeliteľnosti „Wohnungseigentumsrecht“ výkonu testamentárnej dispozície nestojí v ceste, pretože podľa § 710 ABGB v prípade, keď príkaz nemožno splniť presne, má byť splnený aspoň tak, aby mu pokiaľ možno bolo vyhovené. Týmto spôsobom treba ustanovenie Josefa R. s príkazom v prospech krstných detí poručiteľky uviesť do súladu.

 

Doložka ako príkaz

OGH doložku posúdil ako príkaz (modus). Na rozdiel od podmienky,[15] príkaz nemusí byť splnený presne: povinný z príkazu si nadobudnutý prospech môže ponechať i vtedy, ak príkaz splní aspoň v miere zodpovedajúcej jeho možnosti.[16] Čiastočne by Josef R. mohol príkaz splniť prevodom vlastníckeho práva k bytu na jedno z krstných detí podľa ich dohody a za súčasnej povinnosti nadobúdateľa vyplatiť druhému hodnotu zodpovedajúcu polovici nehnuteľnosti. Ak by sa krstné deti nedohodli, vyplatil by Josef R. každému z nich sumu zodpovedajúcu polovici nehnuteľnosti.[17]

Na rozdiel od odkazovníka nemá ten, komu je splnenie príkazu na prospech, podľa ABGB žalovateľný nárok na splnenie príkazu.[18] Ak by Josef R. príkaz nesplnil ani čiastočne, pôsobilo by nesplnenie príkazu rovnako ako rozväzovacia podmienka; dedičské právo Josefa R. ex testamento by sa zmarilo[19] a dedičstvo by sa v zmysle už uvedeného ponúklo zverenským nástupníkom Reinhardovi Josefovi R. a Rosemarie D.[20] Pretože je ale doložka podľa výkladu OGH príkazom (nie rozväzovacou podmienkou), nadobudli by títo súčasne aj povinnosť z príkazu vyplývajúcu.

Podľa českého OZ má osoba oprávnená z príkazu právo jeho splnenie vymáhať.[21] Záujem krstných detí by tak aj v prípade príkazu bol chránený ako obligačné právo. Strata majetkového prospechu analogicky podľa pravidiel o splnení rezolutívnej podmienky (§ 1569 ods. 1 OZ) prichádza do úvahy iba vtedy, ak povinný z príkazu nesplniteľnosť príkazu zavinil (§ 1570 posl. veta OZ), alebo ak po uplatnení žaloby oprávnenou osobou výkon rozhodnutia neviedol k želanému výsledku.

 

Doložka ako odkaz

OGH však danú doložku mohol posúdiť aj ako odkaz,[22] čím by krstné deti prostredníctvom žalovateľného nároku na splnenie odkazu postavil do lepšej pozície. Odkazu by daná doložka zodpovedala aj podľa českého OZ. Rozdiel medzi odkazom a príkazom vymedzuje dôvodová správa k OZ (s. 392) slovami: „Pokud zůstavitel dědici nařídí, aby z dědictví někomu něco vydal, jedná se o odkaz (§ 1594 a násl.); nejde-li o takové nařízení, je to příkaz (modus) ve vlastním technickém smyslu”. V zmysle uvedeného doložka, „že jej patriaci byt vrátane jeho vybavenia prevedie do vlastníctva krstným deťom Sieglinde Juliane R. a Michaelovi Harrymu D. pri dosiahnutí ich plnoletosti“ jednoznačne napĺňa charakteristiku odkazu.

Odkaz majú krstné deti nadobudnúť, keď dosiahnu dospelosti. Dosiahnutie dospelosti môže tvoriť obsah tak odkladacej podmienky, ako aj počiatočnej lehoty (dies a quo). Rozhodujúcou je vôľa poručiteľa:[23] Dožitie určeného veku je neisté a ak podľa vôle poručiteľa bolo predpokladom nadobudnutia odkazu, je vedľajšia doložka podmienkou.[24] Ak sa odkazovník dospelosti nedožije, právo na odkaz mu vôbec nevznikne.[25] Je však tiež možné, že poručiteľ dosiahnutím dospelosti vymedzí iba termín splnenia pohľadávky z odkazu. V takom prípade ide o počiatočnú lehotu. Sub die a quo zanechané právo na odkaz nadobúda odkazovník smrťou poručiteľa, k nadídeniu určeného termínu je odložená iba jeho žalovateľnosť.[26] Ak sa odkazovník dospelosti nedožije, prechádza ním už nadobudnuté právo na odkaz na jeho dedičov.

Ak by dožitie dospelosti v našom prípade bolo počiatočnou lehotou a jedno z krstných detí by pred dospelosťou zomrelo, mohli by právo na splnenie jemu patriaceho polovičného podielu k tomuto termínu uplatniť jeho dedičia. Podľa obsahu testamentu je však pravdepodobnejšie, že poručiteľka namiesto takéhoto výsledku chcela uprednostniť akrescenciu uvoľneného podielu v prospech preživšieho krstného dieťaťa, a dožitie dospelosti preto ponímala ako podmienku, že sa krstné dieťa plnoletosti dožije.[27] Ak by jedno z krstných detí pred dosiahnutím dospelosti zomrelo, bol by Josef R. povinný vlastnícke právo k celému bytu previesť na druhého z nich, keď dosiahne plnoletosti. Ak by plnoletosť pred­umreli obidvaja, povinnosť Josefa R. z odkazu by nevznikla a predmetný byt by si mohol ponechať.[28]

Josef R. by bol až do dosiahnutia dospelosti krstných detí vlastníkom bytu. V dôsledku analogického uplatnenia § 1513 a § 1567, ods. 1 OZ by však mal postavenie predného odkazovníka[29] a  jeho dispozičné oprávnenia k bytu by boli obmedzené analogicky k právam úzusfruktuára. Obmedzenie dispozičných oprávnení chráni následných odkazovníkov pred prípadným zmarením splnenia legátu v dôsledku scudzenia odkázanej veci dedičom ešte pred nastúpením podmienky.

V dôsledku § 7 ods. 1 WEG by prirodzene ani odkaz spočívajúci v prevode „Wohnungseigentumsrecht“ na obidve krstné deti nebolo možné splniť presne. Do úvahy prichádza čiastočné splnenie podobne ako v prípade príkazu.

Okrem odkazu bytu poručiteľka Jozefovi R. uložila i príkaz, až do dospelosti uhrádzať všetky výdavky spojené s bytom pod výhradou nároku na ich vrátenie. V prospech krstných detí napokon zriadila ešte po jednom odkaze: odkaz riadu a bielizne v prospech Sieglinde a odkaz rádia a LP platní v prospech Michaela. Z testamentu nevyplýva, že by podmienka, vzťahujúca sa k bytu (dožitie dospelosti), mala postihovať aj odkazy uvedených hnuteľných vecí. Právo na odkaz preto Sieglinde a Michael nadobudnú v okamihu smrti poručiteľky a splnenie povinnosti môžu požadovať ihneď.[30]


 

 


[1] V zmysle zákona BGBl. Nr. 149/1948 Wohnungseigentumsgesetz (WEG), je „Wohnungseigentumsrecht“ nedeliteľné. „Wohnungseigentumsrecht“ je (§ 1 WEG) právom spoluvlastníka pozemku na výlučné užívanie a disponovanie s určitým bytom. WEG predstavuje osobitnú úpravu vlastníctva bytov, ktorá je dôsledkom zásady superficies solo cedit v prípadoch, v ktorých je pozemok, na ktorom je bytový dom postavený, v spoluvlastníctve viacerých osôb. Zodpovedá nášmu vlastníckemu právu k bytu v bytovom dome, ktoré je spojené so spoluvlastníckym podielom na pozemku.

[2] § 698 ABGB: Die Anordnung, durch die einer Person unter einer aufschiebenden unmöglichen Bedingung ein Recht zukommen soll, ist ungültig, selbst wenn die Erfüllung der Bedingung erst in der Folge unmöglich und die Unmöglichkeit dem Verstorbenen bekannt geworden war. […]; § 1563, ods. 2 OZ: Ustanovení závěti, kterým se někomu uděluje právo s nemožnou odkládací podmínkou, je neplatné.

[3] § 696 ABGB; § 548, ods. 2 OZ: Podmínka je odkládací, závisí-li na jejím splnění, zda právní následky jednání nastanou. Právnym následkom dedičskej inštitúcie je nadobudnutie dedičského práva ustanoveným dedičom.

[4] § 707 ABGB; § 1513 OZ: Povolá-li zůstavitel svému dědici dědice, zakáže-li dědici, aby o zanechaném jmění pořizoval, povolá-li za dědice někoho, kdo v době smrti zůstavitele ještě není, anebo povolá-li dědice s podmínkou nebo na určitou dobu, považuje se to za zřízení svěřenského nástupnictví.

[5] Ak by Josef R. podmienku splnil, stal by sa dedičom ex testamento bez ďalšieho a definitívne. Dedičstvo z testamentu už odmietnuť nemohol, a to z dvoch dôvodov: 1) už raz dedičstvo prijal ab intestato (pozri ďalej v texte) – na zmenu rozhodnutia o prijatí dedičstva sa neprihliada (§ 1489, ods. 2 OZ); 2) splnenie potestatívnej podmienky možno interpretovať ako konanie, ktorým dal dedič najavo, že chce dedičstvo ex testamento prijať.

[6] § 615 ods. 1 ABGB; § 1511 ods. 1 OZ: Nabude-li povolaný dědic dědictví, náhradnictví zanikne. K tomu pozri aj Stubenrauch, M. Commentar zum österreichischen allgemeinen bürgerlichen Gesetzbuche. Wien: Manz, 1902, s. 818–819.

[7] § 608 ods. 1 ABGB; § 1512 ods. 1 OZ: Zůstavitel může nařídit, že dědictví má přejít po smrti dědice nebo v určitých jiných případech na svěřenského nástupce jako následného dědice. Povolání za svěřenského nástupce se považuje i za povolání za náhradníka. Uvedené výkladové pravidlo je zamýšľané predovšetkým pre prípady, v ktorých ustanovený predný dedič poručiteľa predumrie, alebo dedičstvo odmietne. Alternatívou, ku ktorej by sme dospeli, ak by sme v našom prípade zverenské nástupníctvo ako náhradníctvo neinterpretovali, by bolo nadobudnutie dedičstva zákonnými dedičmi – výsledok, o ktorom sa možno domnievať, že by vôli poručiteľky zodpovedal ešte menej.

[8] § 702 ABGB: Eine den Erben oder Vermächtnisnehmer einschränkende Bedingung ist ohne ausdrückliche Erklärung des Verstorbenen nicht auf den von diesem nachberufenen Erben oder Vermächtnisnehmer auszudehnen. Rovnako právo rímske: Gaius D. 28, 5, 74: Sub condicione herede instituto si substituamus, nisi eandem condicionem repetemus, pure eum heredem substituere intellegimur., na rozdiel od odkazov. K tomu bližšie Kleňová, V. Substitutio vulgaris a sloboda vôle v práve rímskom. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, s. 70f.

[9] § 563, 606, 726 ABGB. K tomu aj Welser, R. In: Rummel, P. – Lukas, M. Kommentar zum Allgemeinen bürgerlichen Gesetzbuch. Teilband Erbrecht. 4. Aufl. Wien: Manz, 2014, s. 146.

[10] Podmienku preto nemožno subsumovať pod pojem „záväzok“; tak predsa Šešina, M., Wawerka, K. In: Švestka, J., Dvořák, J., Fiala, J. a kol. Občanský zákoník. Komentář. Sv. IV. Praha: Wolters Kluwer, 2014, komentár k §1506 (citovaná je elektronická verzia neobsahujúca čísla strán; namiesto čísla strany odkazujeme na komentované ustanovenie OZ): „Zákon mluví o omezeních spojených s dědickým podílem. Tento termín má širší význam, je třeba si pod ním představit zejména závazek splnit odkaz, podmínku či příkaz, které zůstavitel uložil povolanému dědici.“

[11] § 1506, 1509 OZ.

[12] § 1629 OZ.

[13] § 1633, ods. 2 OZ.

[14] § 698 ABGB; § 1563 ods. 1 OZ: Uděluje-li se někomu právo s nemožnou rozvazovací podmínkou, nepřihlíží se k ní.; § 548, ods. 1 OZ.

[15] § 699 ABGB: Sind die Bedingungen möglich und erlaubt, so kann das davon abhängende Recht nur durch ihre genaue Erfüllung erworben werden, mögen sie vom Zufall oder vom Willen des bedachten Erben, Vermächtnisnehmers oder eines Dritten abhängen.

[16] § 709 ABGB; § 1570 OZ: Nelze-li příkaz splnit přesně, budiž splněn alespoň tak, aby mu bylo přibližně co možná vyhověno. Není-li možné ani to, náleží osobě obtížené příkazem, co jí bylo zůstaveno, ledaže zůstavitel projevil jinou vůli. Kdo se však učinil neschopným splnit příkaz, věda, že jej tím zmaří, pozbude, co mu bylo zůstaveno.

[17] Analogicky podľa § 654 ABGB: Ist die Leistung des Vermächtnisses ohne Verschulden des Vermächtnisschuldners oder eines Dritten unmöglich, so erhält der Vermächtnisnehmer keinen Ersatz. Werden aber verkehrsfähige Sachen vermacht, die der Vermächtnisnehmer aus rechtlichen Gründen nicht erwerben kann, so gebührt ihm der Verkehrswert.

[18] K tomu Apathy, P., Musger, G. In: Koziol, H., Bydlinski, P., Bollenberger, R. Kurzkommentar zum ABGB. 5. Aufl. Wien: Verlag Österreich, 2017, s. 662; Zankl, W. Erbrecht. Lehr- und Praxishandbuch. 8. Aufl. Wien: Facultas, 2017, s. 72; Welser, R., op. cit. sub 9, s. 147; Rabl, Ch. Die Nichterfüllung letztwilliger Auflagen. Österreichische Notariatszeitung, 1998, Nr. 3, s. 97–98; Kralik, W. System des österreichischen allgemeinen Privatrechts. 4. Buch. Das Erbrecht. Wien: Manz, 1983, s. 268. Odlišne OZ v § 1571.

[19] § 710 ABGB; pôvodne § 709 ABGB.

[20] Pozri výklad v časti „Doložka ako rozväzovacia podmienka“.

[21] Popri iných oprávnených osobách podľa § 1571, § 1572 ods. 2 OZ.

[22] V prospech odkazu aj Kralik, W., op. cit. sub 18, s. 266, p. 3, ktorý (s. 205) odporúča výkladové pravidlo: „Die Vermutung spricht immer für ein Vermächtnis, wenn die Verfügung eine bestimmte Person vermögensrechtlich begünstigt“; súhlasiac s Kralikom Rabl, Ch., op. cit. sub 18, s. 98, p. 9.

[23] Tak aj rakúska judikatúra; pozri aj Apathy, P., Musger, G., op. cit. sub 18, s. 659; Welser, R., op. cit. sub 9, s. 143 – 144.

[24] § 1564 OZ: Omezí-li zůstavitel někomu právo doložením času a není-li jisté, zda čas nastane, platí zůstavené právo za podmíněné.

[25] Do úvahy neprichádza ani transmissio spei, ktorú OZ zakotvuje v § 1562. Podmienka „ak sa dožije dospelosti“, sa po smrti podmienene oprávneného pred dosiahnutím dospelosti, splniť nemôže.

[26] K tomu bližšie na inom mieste. K rakúskej právnej úprave pozri Stubenrauch, M., op. cit. sub 6, s. 895; Kralik, W., op. cit. sub 18, s. 263; Apathy, P., Musger, G., op. cit. sub 18, s. 659; Zankl, W., op. cit. sub 18, s. 71.

[27] Ustanovenie zverenských nástupníkov Reinharda Josefa R. a Rosemarie D. sa vzťahuje iba na dedičstvo, nie aj na odkaz. Pokiaľ by sa vzťahovalo aj na odkaz, predchádzalo by akrescencii uvoľneného podielu z odkazu v prospech druhého krstného dieťaťa. Zverenské nástupníctvo v sebe totiž zahŕňa aj všeobecné náhradníctvo (per analogiam k § 1512, ods. 1 OZ; § 608, ods. 1 ABGB) a § 1628, ods. 1 OZ ustanovuje prednosť náhradníctva pred akrescenciou.

[28] § 1628 OZ: ods. 1: Nemůže-li odkazovník přijmout odkaz nebo odmítne-li jej, připadne odkaz náhradníkovi. Není-li náhradník a je-li celým odkazem pamatováno na několik osob buď bez určení podílů, anebo všeobecným výrazem znamenajícím rovné podělení, přibude uvolněný podíl poměrně ostatním podílníkům. Ods. 2: Je-li odkazovníku zůstaven určitý podíl, nemá právo na přírůstek podle odstavce 1, ledaže je zřejmá vůle zůstavitele zanechat vyjmenovaným odkazovníkům celý odkaz a že určením podílů nechtěl nic jiného než omezit odkazovníky navzájem. Ods. 3: V ostatních případech povinnost splnit odkaz zanikne. Podobne § 689 ABGB.

[29] Analogické uplatnenie umožňuje § 1601 OZ. Rakúska judikatúra vychádza, per analogiam k § 652 ABGB, z konštrukcie takzvaného „uneigentliches Nachlegat“. K tomu OGH 6 Ob 2136/96b: „Sind nach Anordnung eines Erblassers aus dem dem Erben zugekommenen Nachlaß beim Tod des Erben oder beim Eintritt eines sonstigen Termines oder einer Bedingung bestimmte Sachen an begünstigte Personen auszufolgen, liegt ein sogenanntes uneigentliches Nachlegat vor, für das § 652 ABGB sinngemäß gilt“. K tomu aj Apathy, P., Musger, G., op. cit. sub 18, s. 631.

[30] § 1624, ods. 1 OZ: Odkaz jednotlivých věcí z pozůstalosti a odkaz práv vztahujících se k takovým věcem může být požadován ihned.